Dňa 17. februára 2026 sa náš internát stal dejiskom výnimočnej udalosti. Žiacka samospráva si pre všetkých účastníkov karnevalu pripravila originálne prekvapenie – tradičné pochovávanie basy, ktoré s humorom a nadhľadom prispôsobila životu na internáte.
Celý obrad sa niesol v duchu starej ľudovej tradície, no s moderným internátnym „upgrade-om“. Nechýbal pán farár, plačky, žiačky, nočná vychovávateľka ani smútočný sprievod. A basa? Tento rok ju symbolicky zastúpila gitara – verná spoločníčka večerných spevov a internátnych hudobných chvíľ.
Slávnostnú atmosféru podčiarkol tradičný smútočný pochod, počas ktorého bola „basa“ uložená do pripraveného hrobu. K sprievodu sa pridalo aj niekoľko karnevalových masiek, ktoré celému aktu dodali ešte úsmevnejší rozmer. Rozlúčka prebehla za spevu piesne „Ja sa lúčim“ od Roba Kazíka a nechýbal ani symbolický posledný príhovor – z hrobu sa totiž prihovorila samotná basa (gitara).
Pán farár počas obradu pripomenul „prehrešky“, ktorých sa basa počas roka dopustila. Obvinenia boli viac než výrečné:
- porušovanie večierky,
- spôsobovanie smiechu po zhasnutí svetiel,
- navádzanie na legendárne vety: „My budeme potichu… už iba päť minút…“
- vyvolávanie únavy na ranných hodinách,
- dokonca aj to, že po jej hraní zneli papuče rytmickejšie než budík.
K týmto skutkom pridala niekoľko záznamov aj nočná vychovávateľka, ktorá zo svojho „nočného hlásenia“ prečítala zápis zo dňa 16. 2. 2026 z izby číslo 198:
22:05 – smiech
22:10 – ešte väčší smiech
22:15 – „To som nebola ja!“
Rozsudok bol napokon jednoznačný: „Basa sa odsudzuje na pochovanie až do Veľkej noci“. Struny majú stíchnuť, izby sa majú upokojiť a nastáva čas väčšieho pokoja… a učenia.
Nechýbalo ani požehnanie – pán farár pokropil prítomných „svätenou vodou“ za pomoci netradičnej liturgickej pomôcky, a to záchodovej WC kefy, čo vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu.
Záver však patril radosti. Obrad sa skončil veselou piesňou a tancom, pretože, ako zaznelo v spoločnom vyhlásení:
„Basa je pochovaná – ale radosť ostáva!“
Pochovávanie basy opäť ukázalo, že aj na internáte má tradícia svoje pevné miesto. Podujatie spojilo žiakov aj vychovávateľky v spoločnom zážitku plnom humoru, kreativity a spolupráce. Aj vďaka takýmto momentom vzniká na internáte atmosféra spolupatričnosti, ktorá presahuje každodenné povinnosti a zostáva v spomienkach ešte dlho po doznení posledných tónov.
ML
