Slová ako abstrakt, portrét, krajinka, sú vám možno známe a stretávame sa s nimi v bežnom živote, avšak čo vo svojej podstate znamená fotografia?
Dostupné internetové zdroje nám ponúkajú poučkovitý pohľad na fotografiu slovami: Fotografovanie je spoločenská, umelecká, vedecká i technická disciplína, zaoberajúca sa zhotovovaním trvalých obrazových záznamov pomocou účinku svetla. Najstaršia, do dnes zachovaná fotografia bola vytvorená v roku 1826, vo Francúzsku ešte na prvotný a veľmi starý mechanizmus, ktorý sa začal nazývať fotoaparát. V mnohom tento stroj nahradil maľbu a jeho vývoj sa každým desaťročím posúval míľovými krokmi. V posledných rokoch sme prešli z analógového fotoaparátu na digitálny, ktorým sa zhotovuje väčšina obrazový záznamov.
Toto sú však neosobné informácie, veci, ktoré sa nedotýkajú nášho vnútra, aj napriek tomu, že je dôležité vedieť o nich. Dievčatá z fotokrúžku pôsobiacom v školskom internáte pri Strednej odbornej škole pedagogickej však zistili, že nie len kompozičný trojuholník, čas, ISO, clona a svetlo sú pri fotografii tie najpodstatnejšie. Dôležité je vidieť príležitosť a krásu tam, kde ju iní vidieť nemusia, pozerať sa na svet s otvorenými očami a hľadať jediný moment, ktorý už nikto rovnako nezachytí. Nájsť si vlastný podpis, nekopírovateľný, originálny.
Vo fotokrúžku sme sa naučili pozerať na svet inými očami, cez hľadáčik fotoaparátu, kedy sú zrazu všetky obyčajné momenty výnimočné. Toto nazeranie na svet v nás však nevzniklo samovoľne, ale vďaka dvom veľmi dôležitým ľuďom, bez ktorých by sme tu dnes nestáli. Pani vychovávateľka Lucia Čepelová a pán Radoslav Coufal sa zaslúžili o to, aby sme dnes zažili výnimočný okamih, ktorý sa nám v živote zopakuje už len málokedy. Pán Coufal nám venoval obrovské množstvo času, či už pri technických záležitostiach, samotnom fotení, upravovaní fotiek, ale aj morálnou podporou v momentoch, kedy sme sa cítili zúfalo. Musím však prezradiť, že takých momentov bolo našťastie veľmi málo. Z celého srdca ďakujeme vám pán Coufal, aj pani vychovávateľke Čepelovej za trpezlivosť a chvíle, ktoré v našej pamäti zostanú navždy. Aj napriek tomu, že sme mali zápal pre fotografovanie a chceli sme tvoriť, potrebovali sme ľudí, ktorí by nám ukázali ako na to a tými ľuďmi ste boli vy.
Zároveň by sme sa chceli poďakovať Turčianskemu kultúrnemu stredisku, ktoré je taktiež jednou z organizácií, vďaka ktorej ešte stále žije fotografia aj v mladých ľuďoch. Bez nich a ich výnimočnej práce, by svetu chýbal dôležitý kúsok umenia. Ďakujeme tiež mestu Turčianske Teplice za podporu vo forme poskytnutia priestorov na realizáciu výstavy.
Aneta Duchoňová /2.VS/
